SK
Rozpoznávam pravdu a preberám zodpovednosť za svoj život, som na ceste k celistvosti, zdraviu a spokojnosti.
Lakeť – je kontrolovaný hrubým črevom. Onen tenisový lakeť, o ktorom sa tak často hovorí, to je záležitosť tenkého čreva. Väčšinou sa robia obklady, obstreky, ale to, že medzi tým sa zhoršuje vylučovanie vápnika v tenkom čreve a prestávajú sa dostávať živiny, to už nikto nesleduje. Keby sme ovládali tieto súvislosti, tak sa nebude riešiť lakeť, ktorým sa aj tak nič nevyrieši, ale bude sa pátrať po princípe strachu, ktorý poškodzuje tenké črevo. Potom by nebolo nebezpečenstva tvorenia osteoporózy. Pri osteoporóze v podstate ide iba o nabúranie tenkého čreva v spojitosti s úzkosťou. Zistíme – tak ako u rakoviny, že nikto sa do rakoviny nepresmial, že každý sa pretrápil. Žena, ktorá má osteoporózu sa tiež trápi. Pri osteoporóze ide o funkčnosť tenkého čreva s následným nedostatkom minerálov.
Komu sa nehýbe zápästie, to je kvôli pľúcam.
Štítna žľaza ako problém je taký zriedkavý, že to ani neuveríte. To, čo spôsobuje poruchu „štítnej žľazy“, tak to je strach. Je to akoby zhmotnenie problému žalúdka a žalúdok - to je strach. Je to asi tak – strach sa prejavuje zvieraním žalúdka a má to vplyv aj na iné orgány. Strach vám ťahá krk – to sa píše aj v románoch: – Otvorili sa dvere a kňažnej sa strachom zovrelo hrdlo.
Ekzémy – to je pečeň. Pri vyšetrení je zbytočné prísť s dieťaťom, lebo na vine je matka.
Lupienka /psoriáza/ je kombináciou oslabenej pečene a hrubého čreva. Je to intoxikácia organizmu cez nabúrané hrubé črevo – nečistoty idú do krvi a tie sa potom dostávajú na povrch. Pritom hrubé črevo je oslabené sústavným vŕtaním sa v minulosti - čo ty bolo, keby...
Horkosť v ústach. To je nadprodukcia pečeňových a žalúdočných štiav. Pálenie záhy.
Rada: 2 lyžičky plnotučnej horčice prehltnúť. Horčina sa spojí s kyselinami a je vám dobre. Pomôže vyrovnať PH žalúdka, má byť 1,2.
Existujú rôzne prípravky, ale najvyššie zo všetkého je vzájomná komunikácia o pocitoch. Ľudia sa medzi sebou nerozprávajú, bojujú, rozprávajú o iných ľuďoch, o veciach, o situáciach. Toto nevyrieši nič z ich vnútra. My sa máme rozprávať o pocite z ľudí, o pocite z vecí a o pocite zo situácií. Pocit je pretavená vonkajšia realita nášho vnútra. Keď hovoríme o pocitoch, tak v podstate dostávame zo seba von nánosy vytvorené našim nerozumným prijímaním vecí. Ak si nájdete partnera, s ktorým sa dá hovoriť o pocitoch, tak z dostávania sa z hrubých súčasných vecí sa dostaneme až k veciam, na ktoré si inak nespomenieme. Avšak tým, že sa pracuje s pocitmi, sme schopní zo seba vytiahnuť veci, o ktorých teraz chcem hovoriť.
Prečo sme natoľko citliví a vnímaví, že prijímame tieto veci tak, že na nás majú vplyv a pritom v podstate o nič nejde? Narodili sme sa s dostatočnou citlivosťou vo vzťahu k sebe, vzťahu k okoliu a tiež vo vzťahu okolia k nám. Keď tieto vzťahy nezvládame, tak je to preto, že naša citlivosť je vyššia, ako tá citlivosť, s ktorou sme sa narodili. Za nárast tejto citlivosti môže niektorý z našich rodičov, ktorý sa na nás zavesil. Hovorí sa o zavesení sa duše na dušu. Tým, že sa duša (vnútorný stav podvedomia) v spoločnosti nectí, nepracuje sa s ňou. Hovorí sa len všeobecne o psychike, čo je čiastkový stav. Múdri rodičia sa nezavesia na svoje deti. Múdri sa síce môžu zavesiť, ale v 18-tke ich s ťažkým srdcom prepustia. Nemúdri rodičia visia na deťoch celý život. Tým sebe robia neporiadok v duši a deťom dávajú za úkol očistenie duše na zemi. Keď je na nás zavesený niektorý z našich rodičov, tak nám zo 100 % berie 40 % hneď z počiatku, čo je takmer polovica sily osobnosti. So 60 % sa dá žiť. Keď nastane problém, prepadávame sa, siahame do rezerv, dochádza k druhotnému rozpadu osobnosti a už to začína. Neukončená rodičovská láska prechádza v lásku patologickú a lásku vražednú. Keď si so sebou niekoho nesiem, moja citlivosť je oveľa vyššia a ja vzťahy nezvládam. Práve kvôli tomu sa napĺňa žlčník kameňmi, lebo oveľa hektickejšie prežívame veci, ktoré u iného človeka prejdú a neurobia škody. Lenže kvôli tomu sa niektorí chlapci neženia, dievčatá sa nevydávajú, uteká sa do alkoholu, do drog, skáče sa z mosta. Rodičia svoje dieťa neprepustili. Dieťa sa v určitom období života dostáva do polohy nezvládnutia života. Je jedno, či ide o žijúceho, alebo nežijúceho rodiča, väzba sa nekončí úmrtím.
Dieťa vždy poškodí matka v priebehu tehotenstva, lebo poškodené dieťa sa inak nerodí. Všetky mozgové obrny, disfunkcie – hľadáme pravú príčinu – ona sa nájde, prvotná príčina - matka sa potrebuje oslobodiť, druhotná príčina – očkovanie detí! Ak sa to nepomenuje, celý život žije v nešťastí, prečo práve ona má poškodené dieťa.
Je to nerozumnosť ľudí, že neprepúšťajú svoje deti. Môže to byť záležitosť niekoľkých generácií. Miesto toho, aby sa pozerali na seba, tak sa otočili na svoje deti. Tieto deti už nemajú šancu nájsť si pohodového človeka, lebo si hľadajú rovnako „postihnutého“, niekoho, kto si nesie bremeno. Tak dochádza k degenerácii rodov. Dá sa to nazvať až prekliatím rodu.
Deti majú prísť do života rodičov a odísť. Lenže dieťa je často ako kompenzátor vzťahu, chlap odchádza za mladšou a žena dostáva rakovinu. Keď my sami nezačneme so sebou rozumne zaobchádzať, nezačneme si vytvárať vzťah k sebe, ktorý je predurčujúci k zvyšku nášho života, poriadok v nás nám nikto neurobí. Treba si zvoliť niektorú z metód, niečo čo nám pomôže. Ide o akúsi cestu k sebapoznaniu, alebo uvoľneniu psychického napätia, aby sme sa ozaj mohli nad sebou zamyslieť a riešiť svoj život.
Pocity ľútosti, krívd a strachu, ktoré si nosíme, si ľudia tiež prinášajú so sebou. Prinášame si ich z obdobia nevedomia, z nášho prenatálneho vývoja, alebo z raného detstva do 9 rokov. Keby sme si tieto pocity nepriniesli, tak ich dnes neprežívame, lebo my by sme ich v racionálnom živote nezískali. Situácie v živote v nás iba prebúdzajú tieto archetypálne zážitky a my to nevieme riešiť. Dnešný strach nie je dnešným strachom. Dnešný strach môže byť prebudený strach napr. z piateho mesiaca tehotenstva našej matky. To všetko rieši etikoterapia. Keď si človek prinesie tieto pocity a nenesie si „prisatého“rodiča, tak je všetko dobré. Avšak, keď si nesiem toho rodiča na chrbte a k tomu ešte aj pocity ľútosti, krivdy a strachu, tak nielen že nám rodič berie 40 % našej podstaty, ale tieto pocity sa nám znásobujú. Človek, ktorý je takto „nabúraný“, tak jeho energetický systém funguje akurát tak na to, aby mohol zvládnuť základné životné potreby. Ak chce niekde zabrať, je to pre neho utrpenie a život sa stáva pre neho ozaj zložitým. Komunikáciou o pocitoch sa tieto veci dajú posunúť do neškodnej polohy, lebo tieto veci sa dajú nájsť. Dajú sa nájsť pomerne ľahko, lebo keď teraz prežívame nejaký strach, alebo krivdu a budeme o tom hovoriť, tak nám naskočí celá šnúra týchto pocitov. Problémom je, že o pocitoch by sa nemali zhovárať dve ženy, alebo dvaja chlapi. Žena je emocionálne vrecko, ona to trúsi a chlap je racionálny. Treba, aby racionálny aj emocionálny prvok riešili niečo spolu. Zážitková sféra ženy dotvára jemnosť v racionálnom chápaní muža. Na pocit sa vytvorí dvojaký pohľad. U muža sa to cez akýsi vonkajší pocit posunie. Medzi partnermi sa zriedka hovorí o pocitoch, lebo človek má strach, že tým odhaľuje svoje vnútro a ten druhý to zneužije. On to nemusí zneužiť, ale my sa bojíme. Teda sa to zastaví hneď v základoch. Rozhovory medzi partnermi fungujú na princípoch: najprv dávaj, potom ber. Neútočí na nikoho. Začne niektorý z nich: predstav si, dnes som zažila takúto vec. Taký divný pocit som mala. Muž sa opýta: čo to bolo? Muž musí prísť s ponukou, ale ja musím vytvoriť tomu druhému pocit, že nemusí mať strach o tom hovoriť. Ak sa raz podarí rozvinúť komunikáciu o pocitoch, stáva sa z toho nekonečný príbeh a nikdy neskončí téma. Treba k tomu odvahu pustiť sa do toho.
Keď sa trápime, akýmsi spôsobom veci predurčujeme, programujeme si niečo a veci sa odvíjajú inak. Sme naprogramovaní, dochádza k stretu a z toho ochorieme. Život treba brať tak, ako ide a k tomu sa dá dopracovať. Úsilie a poznanie sú prvoradé. Chápanie či nechápanie je prejavom Vôle. Ak toto nemáme a nechceme sa zlepšovať, tak sa nemusíme o tom ani zmieňovať. Život – teda jestvovanie – je stav dynamický, rovnako aj čistota naša a našich kanálov vnímania. Zastavenie pohybu/vývoja znamená koniec, t.j. smrť. Ako hovorí citát E. Deminga: „Meniť sa nie je potrebné, prežitie nie je povinné“.
Komentáre 0
Pridať komentár